Dejiny

V júni roku 1924 sa otvorila v Bratislave pozoruhodná umelecká výstava, ktorá na chvíľu rozbúrila stojaté vody kultúrneho života v novej slovenskej metropole. Neodohrávala sa na mieste, ktoré by sme mohli nazvať reprezentačnou galériou, či výstavným priestorom. V školskej telocvični na Ružovej ulici tu po prvý raz v koncentrovanej podobe vystavil svoje diela košický maliar Anton Jasusch. Už názvy vystavovaných diel nám mnohé napovedia: Kolobeh života (Putovanie duší), Zánik planéty, Žltý mlyn, Posledný súd či Príšera vojny. Do dobového kánonu, kedy sa vo výtvarnom umení často hľadalo národné a slovenské, zrazu vtrhol muž s desivou víziou ľudského osudu, neodbytného konca a vojnovej fantazmagórie. I samotné plátna zodpovedali týmto symbolickým a zároveň expresívnym výjavom – viaceré z nich merali 3 x 3 metre a návštevníkov okamžite upútali monumentalitou zobrazenej myšlienky. Dokonca i dobová tlač zareagovala búrlivejšie, než to bývalo v prípade kultúrneho života zvykom. Kým jedni ohlasovali nový fantastický…

Záhrada – na prvý pohľad sa môže zdať, že s históriou toho nebude mať veľa spoločného. V prvom rade jej obraz v nás evokuje pocit úľavy, príležitosť na oddych od každodenných starostí a únik pred neústupčivosťou nášho sveta. Avšak už pri druhom pohľade, či skôr druhom zamyslení, s uznaním musíme konštatovať, že o záhrade museli predsa rovnako uvažovať aj generácie pred nami. A nielen to. Rovnako ako my premietali do nej svoje predstavy o pozemskom raji, svoje túžby i ambície. Keď preto hovoríme o historických záhradách, nemáme pritom na mysli iba esteticky príťažlivé miesto. Pred nami sa vynára aj obraz spoločnosti, ktorá ich vytvorila, jej predstavu o prírode, o kráse, o spôsoboch vyjadrenia vlastne moci a spoločenského postavenia. A ak už do tretice rozprávame o záhrade s toľkými ľudskými prívlastkami, musíme sa vrátiť do jej azda najskvelejšej podoby, a teda do barokovej záhrady. V podcaste Dejiny sa o nej rozprávame s historičkou Annou Fundárkovou z Historického ústavu SAV. Celú epizódu Dejín nájdete na…

Keď v októbri 1918 vznikla Československá republika, nová demokracia stála okrem praktických problémov i pred nečakanou symbolickou výzvou. Mala obrovské spoločenské nadšenie a charizmatického prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka, no jeho sídlo – Pražský hrad – sa nachádzalo v neutešenom stave. Bolo zrejmé, že po posledných desaťročiach habsburskej vlády pôsobilo niekdajšie mocenské centrum českých panovníkov zanedbane a opustene. Masaryk dokonca vraj váhal, či si nemá dať radšej vybudovať inú, modernú rezidenciu. Nakoniec sa rozhodol rešpektovať dlhú tradíciu sídla hlavy štátu a na Hrade zostať. Hľadal však architekta, ktorý by dokázal z pôvodne stredovekého hradného areálu vytvoriť sídlo modernej demokratickej republiky. Našiel ho v rešpektovanom Slovincovi Josipovi Plečnikovi, ktorý bol už v tom čase považovaný za jedného z najvýznamnejších slovanských architektov. A tu sa začína aj dnešné rozprávanie pravidelného podcastu Dejiny - rozprávanie o jedinečnom vzťahu prezidenta a architekta, a o stopách a…

Čo sa dá vlastne stihnúť za 30 rokov života? Samozrejme, príliš veľa nie, teda ak by sme takýto časový úsek hodnotili iba štandardnými kritériami, ktorými premeriavame i svoj vlastný život. Odpoveď však môže byť aj diametrálne odlišná či rovno opačná, ak si uvedomíme, že príbeh takéhoto mladého človeka sa odohráva v mimoriadnych časoch a je zavŕšený mimoriadnym činom. A to je presne prípad Jozefa Gabčíka. Jozef Gabčík je muž, ktorého netreba nijako zvlášť predstavovať – bol vojak pôsobiaci v československej zahraničnej odbojovej armáde, účastník operácie Anthropoid, ktorej výsledkom bol atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Bol tvárou protinacistického odporu, vlastencom a dnes je našou národnou ikonou. A predsa ho predstaviť musíme – ako obyčajného vojaka, človeka z mäsa a kostí, odvážneho mladíka, priamočiareho a neraz impulzívneho – a spolu s ním je potrebné predstaviť i desiatky, ba až stovky ďalších ľudí, bez ktorých by bol jeho príbeh neúplný, nevysvetlený a sploštený len na…

Do kín vstupuje zrejme najočakávanejší slovenský film roka – Generál Golian – a od začiatku vyvoláva otázky. Bola pozícia Gustáva Husáka v Slovenskom národnom povstaní skutočne taká, ako ju zobrazuje režisér? A ako môže historik odpovedať na fabulácie, či autorskú umeleckú licenciu, ktorá celý príbeh o povstaleckom veliteľovi posúva do inej roviny? A čo vlastne vieme (i po tomto filme) o generálovi Golianovi? Na festivale Cinematik sme sa rozprávali s historikom Marianom Uhrinom, riaditeľom Múzea SNP. Od príprav na povstanie, cez neľahkú pozíciu v podmienkach, keď sa pôvodný plán nepodarilo naplniť, až po posledné mesiace a týždne v nemeckom zajatí, kde sa stopy strácajú – Ján Golian vystupoval ako muž, ktorý sa držal nádeje na úspech do poslednej chvíle. Nech už filmové kritiky vyznejú tak či onak, je to príležitosť spoznať jedného z najvýznamnejších mužov našich moderných dejín. Celú epizódu Dejín nájdete na HeroHero na adrese herohero.co/dejiny. Stačí si vybrať mesačné alebo zvýhodnené ročné predplatné a…

„Keď som čítala dobové články, veľmi ma prekvapil nesmierne benevolentný postoj k manželovej nevere, alkoholizmu alebo k domácemu násiliu." Hovorí historička Eva Škorvanková, ktorá sa venuje výskumu postavenia žien počas Slovenského štátu. Príbeh Valeriána Čunderlíka a osudy jeho obetí, ktoré sú predmetom najnovšieho true crime románu Dušana Mikušoviča s názvom Sadista, ukazuje, že táto zhovievavosť voči domácemu a partnerskému násiliu nebola len otázkou jedného režimu. Čunderlík, ktorý si ženy získaval poéziou a šarmom, pričom ich následne týral, znásilňoval a v jednom prípade aj zavraždil, dokázal len s malými trestmi pôsobiť naprieč tromi odlišnými politickými zriadeniami. V tejto epizóde podcastu Dejiny sa pozeráme nielen na jeho vyčínanie, ale aj na osudy jeho obetí, ktorými boli podľa doteraz zistených informácií minimálne štyri ženy – Anna, Rita, Zuzana a Elena. Annu stál vzťah s Čunderlíkom život. Cez osudy týchto žien a v historickom kontexte budeme skúmať, ako sa menil či skôr nemenil prístup…

V sérii Ikony výtvarného umenia na Slovensku, ktorú vám v Dejinách prinášame každý mesiac, sa pozeráme na známe aj menej známe osobnosti výtvarných dejín bez zjednodušení, ktoré sa diali pod tlakom ideológií či v snahe budovať číry národný kánon. V prípade Ľudovíta Fullu je táto situácia zaujímavo komplikovaná. V istom zmysle podobne ako pri Martinovi Benkovi. Fulla je dnes takmer synonymom slovenského moderného maliarstva – zakladateľská postava, národný umelec, „maliar radosti a jasných dní“. Sám Fulla o sebe raz povedal: „Myslím, že som taký ako tie obrazy... môj svet je farebný a plný života.“ Ako však môže toto dávať zmysel naprieč zložitými a neraz tragickými dejinami dlhého 20. storočia? V tej epizóde Dejín budeme preto hľadať odpovede na otázky: ako si Fulla vytvoril takúto jednoznačnú pozíciu v národnom kánone, či presnejšie kým a ako bola táto pozícia vytváraná? Budeme skúmať aj to, čo z Fullu, jeho života a tvorby sa práve pre túto pozíciu stráca, stáva neviditeľným. V skratke, aký bol Fulla ako…

Bol raz jeden kráľ, ktorý sa vzoprel fašizmu. Tak by sme dnes mohli začať svoje rozprávanie. Nejde však o fikciu či prehnanú fabuláciu, ale reč bude o monarchovi, ktorý sa v rozhodujúcej chvíli postavil na správnu stranu dejín. Rumunský kráľ Michal I. stál v lete roku 1944 pred hrozivou situáciou. Buď ponechá krajinu v rukách premiéra a Hitlerovho kolaboranta gen. Iona Antonesca, alebo sa spojí s domácim odbojom a podnikne riskantnú politickú i vojenskú akciu, vo výsledku ktorej sa Rumunsko pripojí k antihitlerovskej koalícii. Rozhodol sa pre druhú možnosť a aj vďaka tomu Slovensko na konci vojny oslobodzovali i rumunskí vojaci. Je preto až zarážajúce, ako málo o tomto mužovi na Slovensku vieme. Prinášame staršiu epizódu podcastu Dejiny, v ktorej sme sa rozprávali s historikom Antonom Hruboňom. Na výrobe tejto relácie spolupracovali Viktor Hlavatovič a Michal Jurík. – Ak máte pre nás spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na…

Písal sa 21. jún 1991 a noha posledného sovietskeho vojaka opustila Československo. Stalo sa tak po 23 rokoch od začiatku okupácie našej krajiny, keď k nám vtrhla „bratská pomoc“ armád štátov Varšavskej zmluvy. Kým v roku 1968 vyzerali invázne sily hrozivo a desivo, v rokoch 1990 až 1991 už títo vojaci nenaháňali strach. Aj v tomto prípade sa naplnilo staré heslo – všetko na svete je len dočasu. Sovietsky zväz spel nezadržateľne k svojmu koncu a mladým chlapcom v sovietskych uniformách sa príliš nechcelo domov. „Zbohom, Československo!“ - hlásal jeden z transparentov sovietskych vojakov opúšťajúcich komárňanské kasárne. Fotografia, ktorá zachytáva tento kratučký moment akoby prezrádzala smútok vojakov za obľúbeným Československom. Veď napokon, čo ich čakalo? Už o pár mesiacov sa ich veľká vlasť rozpadla a svet, ktorý poznali, sa začal topiť v problémoch. Ako naša krajina po viac než 20. rokoch znovu nadobúdala svoju suverenitu? Prinášame staršiu epizódou podcastu Dejiny, v ktorej sme sa na aktuálne výročie…

„Zlepšovanie životnej úrovne, budovanie škôl, administratívnych bu­dov, kúpalísk či modernizácia infraštruktúry neboli od genocídy izo­lované. Naopak, tieto procesy tvorili jednu líniu národného projektu, v ktorom sa marginalizované skupiny násilne vytláčali zo spoločného priestoru v mene „pokroku“. Tento citát pochádza z knihy historičky Hany Kubátovej, „Kresťanský nacionalizmus, budovanie národa a holokaust na Slovensku, ktorá nedávno vyšla vo vydavateľstve Oxfordskej univerzity. Už niekoľko mesiacov je táto kniha dostupná aj v slovenčine pod zdanlivo poetickým názvom Kde líšky dávajú dobrú noc. Témy a udalosti, ktorými sa však kniha zaoberá sú skôr prozaické, často tragicky prozaické. V repríze podcastu s autorkou knihy hovoríme o fungovaní režimu vojnového slovenského štátu na lokálnej úrovni, na úrovni miest a obcí na východe Slovenska. Ako vyzerá režim slovenského štátu keď sa naň pozrieme z regiónov, ktoré boli v tom čase považované za perifériu? Akí aktéri boli kľúčoví v budovaní štátu a národa na…

„Všetci sa hrnú vpred a všade vonia minulosť,“ touto myšlienkou americkej poetky, esejistky a laureátky Nobelovej ceny za literatúru Luise Glückovej sa začína kniha oceňovanej slovenskej spisovateľky Aleny Sabuchovej, Volajte ma Mandy. Volajte ma Mandy je román o 20. storočí v súradniciach Československa, Slovenska a Európy. Román, v ktorom sú neraz ťaživé dejiny uplynulého storočia prítomné v hudbe, vo vôni a v pre autorku typických magicko-realistických obrazoch. Ústrednou postavou je žena, ktorá je v mnohom odlišná od klasických rozprávačov dejín. Aj o tom bude reč v repríze epizódy Dejín o tomto románe. Ako vyzerajú dejiny 20. storočia z pohľadu mladého dievčaťa z malého mesta? A ako z pohľadu seniorov, ktorí prežili viaceré zmeny režimov? Ako sa píše román o 20. storočí? A prečo má význam, aby o dejinách písali aj nehistorici? Historička Agáta Šústová Drelová sa rozprávala s Alenou Sabuchovou, oceňovanou spisovateľkou a scenáristkou. Alena Sabuchová je autorkou zbierky poviedok Zadné izby, za ktorú…

Azda sa môže zdať, že pre nás bola príliš vzdialená a preto aj stále neznáma a neprehľadná. Už tradične sme si o nej zvykli premýšľať len ako o krvavej predohre k druhej svetovej vojne a týmto konštatovaním sme odbili i snahu o jej poctivé pochopenie. Španielska občianska vojna bola skutočne predobrazom toho, čo malo už zakrátko nasledovať v celej Európe, či po celom svete. Španielske mestá sa rúcali pod náporom leteckých bombardovacích kampaní, čoho mrazivým príkladom a znepokojivou víziou blízkej budúcnosti sa stalo baskické mesto Guernica. Vojenské operácie sprevádzali obrovské násilnosti a čistky na civilnom obyvateľstve, či tzv. vysporadúvanie sa s ideologickým či triednym nepriateľom. A rovnako i výsledok tejto vojny predznamenával nástup a mimoriadne agresívnu povahu fašizmu. Od začiatku tohto konfliktu uplynulo práve 90 rokov. Začal sa 17. júla 1936, paradoxne nie na Pyrenejskom polostrove, ale v španielskom Maroku, kde sa vzbúrila skupina vojenských veliteľov na čele s Franciscom Francom – neskorším…

„Našim cieľom je šíriť lásku ku krásnym veciam medzi našimi bratmi a sestrami“ – to je výrok starý už 150 rokov a je pripisovaný britskej sociálnej reformátorke a filantropke Octavii Hillovej. V istom zmysle sa tieto slová stali aj mottom širšieho hnutia britských aktivistov, ktorých úsilie sa napokon pretavilo do založenia organizácie National Trust for Places of Historic Interest or Natural Beauty v roku 1895. Pod jednoduchým označeným Národný Trust poznáme tento typ verejnoprospešných aktivít a organizácií dodnes a tvoria už medzinárodnú sieť, ktorej cieľom je ochrana, obnova a udržateľné využívanie kultúrneho a prírodného dedičstva. Inými slovami, do centra pozornosti sa tu dostáva starostlivosť o „krásne veci“ a to po celom svete. Národný Trust máme aj tu na Slovensku. Azda jej najviditeľnejšou aktivitou je každoročné podujatie Víkend otvorených parkov a záhrad. Táto nezisková organizácia ma u nás za sebou už pomerne výrazný 30 ročný príbeh, ktorý nám zároveň môže prezradiť niečo o nás. O tom ako…

„Slovenské ovzdušie je melancholické, spevné a trochu hranaté. Pretvoriť to do výtvarníckej reči je úlohou slovenského umelca.“ Je to jeden z množstva výrokov Mikuláša Galandu, ktorý nám do istej miery približuje umelecký prístup, prácu a svojím spôsobom i život tohto ikonického predstaviteľa slovenskej výtvarnej moderny. Kým Martin Benka prináša do dejín slovenského umenia veľkorysú štylizáciu národného života, ktorá sa nám azda najčastejšie spája s výjavom figurálnych kompozícií v obkľúčení pôsobivých horských scenérií, Mikuláš Galanda pôsobí znateľne intímnejšie, utiahnutejšie a melancholicky. Navyše ani motívy, ktoré si vyberá, zďaleka nevedú k idealizácii slovenského života (aspoň na prvý pohľad). A nie sú to len sociálne ladené výjavy ako V krčme, Chudobná rodina, Na ulici, Vysťahovalec či Žobraví speváci. Ešte aj zbojníci a hôrni chlapci pôsobia u Galandu skôr posmutnelo a zádumčivo. Akoby celú Galandovu tvorbu sprevádzala akási obava, ktorá sa dokonca zračí aj v najznámejších a najnežnejších výjavoch…

Európa na začiatku 19. storočia sa mení. Revolúcie otriasajú starým poriadkom, hovorí sa o slobode, rovnosti a právach človeka – v realite však tieto ideály zostávajú obmedzené len na časť spoločnosti. Obzvlášť od žien sa naďalej očakáva, že zostanú na okraji veľkých dejín. A to aj napriek tomu že ich aktívne spoluutvárajú. V tejto epizóde podcastu sa pozrieme na to, ako vyzeral život žien aristokratiek v období po Francúzskej revolúcii. Aké možnosti a limity im prinášala aristokratická aj meštianska spoločnosť prelomu 18. a 19. storočia? Boli aristokratické ženy len súčasťou dekoru moci, alebo jej tichými architektkami? Ako vstupovali ženy do zákulisia politiky, diplomacie aj moci? Príbehy žien z rodu Esterházyovcov - Márie Hermenegildy von Liechtensteinovej, Wilhelminy von Saganovej či Márie Lujzy Rakúskej ukazujú, že aj v období, keď ženy nemali formálne politické práva, dokázali vstupovať do sietí vplyvu, formovať spoločenské vzťahy a niekedy nepriamo ovplyvňovať aj veľkú politiku. Historička Agáta…

„Pokladáme za samozrejmé, že všetci ľudia sú stvorení seberovní, že sú obdarení svojím Stvoriteľom určitými nescudziteľnými právami, a že medzi tieto práva patrí život, sloboda a sledovanie osobného šťastia.“ To sú len niektoré z úvodných slov Americkej deklarácie nezávislosti, od prijatia ktorej práve uplynulo 250 rokov. 4. júl – známy po celom svete ako americký Deň nezávislosti – však nie je len ikonickým a symbolikou naplneným dátumom. Stojí za ním konkrétna udalosť, ktorá v mnohých smeroch zasiahla aj do globálnych dejín. Proces, v ktorom sa obyvatelia 13 pôvodných britských kolónií vzbúrili proti centrálnej vláde v Londýne, teda proti svetovej veľmoci a v následnej vojne za nezávislosť dokázali ešte aj uspieť, bol do tých čias nevídaný, nečakaný a vlastne revolučný. Nešlo predsa len o nový geopolitický pohyb či o nové prerozdelenie moci a vplyvu vo svete. Na mape sveta sa po prvý raz objavila demokratická republika s radikálne iným pohľadom na to, akým spôsobom má byť odvodzovaná a prerozdeľovaná moc v…

„Nie je tu ľahké obmedziť niekoho na jednoduchú materiálnu starosť o živobytie; i ten najobyčajnejší remeselník tu občas vrhá chtivé a kradmé pohľady do vyššieho sveta inteligencie. Nečíta sa tu v rovnakom duchu a rovnakým spôsobom ako v aristokratických spoločnostiach, ale okruh čitateľov sa neustále rozširuje a nakoniec zahŕňa všetkých občanov. (...) Počet tých, ktorí pestujú vedu, literatúru a umenie, nadobúda obrovský rozsah. Vo svete inteligencie vzniká zázračná aktivita; každý sa usiluje preraziť si sem cestu a snaží sa tiež upútať pozornosť publika. (...) diela sú tu často nedokonalé, ale nespočetné. A hoci je výsledok individuálneho úsilia často veľmi malý, celkový výsledok je vždy mimoriadne veľký.“ Takto francúzsky politický filozof Alexis de Tocqueville pred takmer dvoma storočiami charakterizoval americký postoj ku kultúre a umeniu. Postoj, ktorý by sme mohli azda aj hyperbolizovať do onej okrídlenej vety, ktorú všetci dobre poznáme: „No, i skladník ve šroubárně si může přečíst Vergilia v…

Petržalka, nemocnica na Kramároch či dnes už neexistujúci Istropolis patria medzi stavby, ktoré sú už desaťročia predmetom verejných sporov. Často bývajú označované za symboly architektonických zlyhaní socializmu alebo za zdroje krízy vizuálnej identity Bratislavy. Na druhej strane máme stavby, najmä z medzivojnového obdobia, ako napríklad Avion, ktoré široká verejnosť naopak prijíma. Prečo je to tak? Na prvú by sme mohli povedať, že je to celkom prirodzene tým, že zatiaľ čo Avion pripomína obdobie našej prvej demokracie, naopak Kramáre či Petržalka sú spomienkou na totalitu. V aktuálnej epizóde podcastu toto tvrdenie sproblematizujeme: budeme diskutovať o tom, či môžu tieto stavby za režimy, v ktorých vznikli. Pozrieme sa na to, aké boli pôvodné ambície autoriek a autorov týchto projektov a ako podobu týchto stavieb ovplyvnili politické zásahy, ekonomické limity či zmeny režimov. Tento podcast je záznamom z diskusie na tému Kríza mestskej identity v minulosti a dnes, ktorá sa uskutočnila 13. júna 2026 na…

Jedna z prvých vecí, ktorá mi napadla, keď som videla tému najnovšej knihy Petra Gettinga Studne mútne, tému umeleckej kolaborácie počas slovenského štátu, bola: niekedy treba do stojatých vôd kolektívnej pamäti poriadne pankáčsky zrúknuť. Pankáč, spisovateľ a publicista Peter Getting, strávil roky v archívoch a napísal knihu o známych spisovateľoch, ktorí písali veľkú literatúru a zároveň legitimizovali režim, ktorý poslal tisíce ľudí do koncentračných táborov. V najnovšej epizóde vám prinášame záznam zo živého nahrávania podcastu Dejiny na knižnom festivale BRaK. Historička Agáta Šústová Drelová sa rozprávala s Petrom Gettingom o tom, kto a prečo kolaboroval, a kde sa začína a kde sa končí hranica medzi pasívnym prispôsobením sa a aktívnou kolaboráciou. Tento podcast vzniká vďaka podpore JUDr. Daga Vaškora, zberateľa, fanúšika histórie, fanúšika nášho podcastu. Ďakujeme za podporu. Na výrobe tejto relácie spolupracovali Tomáš Rybár a Michal Jurík. – Ak máte pre nás spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte…

VYPLŇTE NÁŠ PODCASTOVÝ PRIESKUM: http://www.zabavavpodcastoch.sk/prieskum „Človek je pre mňa mierou všetkých vecí.“ Toto sú slová Vincenta Hložníka, maliara, grafika, ilustrátora a pedagóga, ktorému sa budeme venovať v ďalšej časti série Ikony výtvarného umenia na Slovensku, v rámci ktorej vám každý mesiac prinášame príbehy diel a kontext tvorby významných maliarov a maliarok. Tvorba Vincenta Hložníka nevznikala v bezpečnom závetrí, ďaleko od veľkých dejín. Naopak – vyrastala a bola intímne spätá s pohnutými dejinami 20. storočia. Kým staršia generácia slovenských maliarov, reprezentovaná napríklad Martinom Benkom, hľadala obraz národa, krajiny a kultúrnej identity, Hložník sa sústredil predovšetkým na človeka. Človeka zraneného, ohrozeného a zápasiaceho uprostred víru veľkých dejín. Aké umelecké vplyvy, svetové, európske či regionálne formovali mladého Vincenta Hložníka? Ako jeho tvorbu poznačila druhá svetová vojna? Ako fungoval počas komunistického režimu, Pražskej jari a následnej normalizácie? Aké…

VYPLŇTE NÁŠ PODCASTOVÝ PRIESKUM: http://www.zabavavpodcastoch.sk/prieskum Dňa 13. augusta 1892 uverejnili hlavné noviny slovenského národného hnutia Národnie Noviny na svojej titulnej strane článoček s názvom Slovenské „siroty“, ktorý parafrázoval list štrnásťročného chlapca adresovaný rodičom. Chlapec, ktorého meno nebolo uvedené, mal byť jedným z pätnástich detí z obce Liptovská Lužná v Liptovskej stolici, ktoré ich rodičia dali na adopciu do rodín na Dolnej zemi hovoriacich po maďarsky. Ako sa v článku uvádza, v rozpore s deklarovaným cieľom zabezpečiť týmto deťom, pochádzajúcich z núdznych pomerov, lepšie životné podmienky a vzdelanie, sú podľa svedectva zneužívané a trápené. Citujem: „Chlapček píše, že ich tam nedali ani do školy, ani že ich neprijali za vlastných, ale že im je tak zle, ako im doma nikdy nebolo: telo jeho je od bitky počerneté, od kalvína pána svojho a ženy jeho nepočuje iba kliatbu a rúhanie Bohu a keď sa modlí ráno alebo večer, že sa mu vysmievajú a od veľkej biedy a nečistoty začali…

VYPLŇTE NÁŠ PODCASTOVÝ PRIESKUM: http://www.zabavavpodcastoch.sk/prieskum „Pán riaditeľ, upozorňujem Vás, aby ste žiadne novoty do školy nezavádzal, tu žiadnych Tisov nepotrebujeme! Bustu pána prezidenta Masaryka mi opatrujte ako oči v hlave, aby sa mi jej nič nestalo. Keď by ste mojej rady nepočúvli, môžete očakávať druhú vzburu v obci.“ Takto sa vážený občan Starej Turej Ján Nepomuk Wallo v auguste roku 1939 oboril na riaditeľa meštianskej školy, keď prišlo nariadenie o výmene štátnej symboliky. V podmienkach nastupujúceho totalitného režimu sa to môže zdať trúfalé, to by ste však museli poznať tohto staroturianskeho rodáka. Ján Nepomuk Wallo bol tvrdošijnej a nepoddajnej povahy, čo dokazoval zas a znova. Na 14. marca 1940 si vyvesil na strechu svojho domu československú zástavu, dostal pokutu 150 korún. Keď gardisti umiestnili do výkladu Staroturanského úverného spolku, ktorému predsedal, nápis „Náš pozdrav je Na stráž!“, dal ho hodiť do koša. A keď mu na dom miestni ľudáci umiestnili ceduľu „Biely žid“,…

VYPLŇTE NÁŠ PODCASTOVÝ PRIESKUM: http://www.zabavavpodcastoch.sk/prieskum Dvadsiateho šiesteho apríla sme si pripomenuli 40. výročie havárie v Černobyli. Výbuch v tamojšej atómovej elektrárni a najmä dlhé ticho, ktoré nasledovalo v oficiálnych médiách neprieč východným blokom, otriasol už aj tak krehkou dôverou v tzv. reálny socializmus. Spolu s rádioaktívnym mrakom sa nad východnou Európou rozšírili aj otázky o tom, aký je skutočný stav životného prostredia. Černobyľ pritom nebol ani zďaleka jediným dôvodom na rastúcu nedôveru. V tejto epizóde Dejín budeme hovoriť o príbehu obce Brekov na východnom Slovensku. Obyvatelia Brekova dlhodobo zápasili s priemyselným znečisťovaním ovzdušia, vody a pôdy z neďalekých závodov Chemlon, Chemko a Bukóza. Ich pohár trpezlivosti však začal pretekať v momente, keď k závodom mala pribudnúť aj skládka odpadov. Ako sa z bežnej nespokojnosti stal organizovaný odpor? Čo presne odštartovalo protesty? A napokon bolo už v tomto čase, v roku 1986, v malej obci na východe Slovenska…

VYPLŇTE NÁŠ PODCASTOVÝ PRIESKUM: http://www.zabavavpodcastoch.sk/prieskum Odišli hľadať šťastie a lepší život na opačný koniec sveta. Azda takto by sme mohli zhrnúť základný motív českých a slovenských emigrantov v ďalekej Austrálii, ktorý stál za ich rozhodnutím opustiť svoju domovskú krajinu. Bolo by však až príliš veľkým zjednodušením, ak by sme zostali len pri tomto konštatovaní. Rodné Československo totiž často opúšťali nedobrovoľne, neodchádzali len za lepším životom, ale aj za slobodou a perspektívou, že už viac nebudú musieť čeliť politickým perzekúciám. To je naopak motív vlastný Čechom a Slovákom, ktorí zo svojej vlasti utekali po roku 1948 či po roku 1968. Mnohí z nich svoje miesto a novú životnú perspektívu napokon našli práve v Austrálii. Dejinám československej emigrácii sa dnes už venujú viacerí historici a je predmetom odborného spracovania. Ľudský rozmer tejto kapitoly našich dejín sa však rozhodla zmapovať publicistka Soňa Gyarfašová vo svojom dokumentačnom cykle Po stopách pamäti: Príbehy…

VYPLŇTE NÁŠ PODCASTOVÝ PRIESKUM: http://www.zabavavpodcastoch.sk/prieskum V sérii Ikony výtvarného umenia na Slovensku, ktorú vám v Dejinách prinášame každý mesiac, sa pozeráme na známe aj menej známe osobnosti výtvarných dejín bez zjednodušení, ktoré sa diali pod tlakom ideológii, či v snahe budovať číry národný kánon. V prípade Ladislava Mednyánszkeho je táto situácia ešte komplexnejšia. Šľachtic, kozmopolita, maliar pohybujúci sa medzi Viedňou, Parížom a uhorským vidiekom – autor, ktorého dielo zahŕňa krajiny, vojnové výjavy aj intímne štúdie ľudských postáv na okraji spoločnosti. Ako píše historik a teoretik umenia Július Barczi, Mednyánszky „nie je len maliarom jedného typu motívu, ale skôr komplexným svedkom svojej doby“. V tejto epizóde Dejín sa preto na Mednyánszkeho dielo pozrieme bez selekcie a v širšom stredoeurópskom a európskom kontexte: aký je skutočný záber jeho tvorby? Do akej miery bol formovaný umeleckými centrami ako Viedeň či Paríž? A čo nám jeho obrazy a denníky prezrádzajú o…

Keď sa povie jadrová energetika, mnohí z nás sa možno zľaknú a automaticky si spomenú na katastrofu, ktorá sa udiala 26. apríla 1986 v Černobyľskej jadrovej elektrárni. Teda presne pred 40 rokmi. Tento závod, ktorý mal byť pýchou a dôkazom technickej vyspelosti sovietskeho inžinierstva, sa napokon stal ich pravým opakom, strašiakom a symbolom rozkladu niekdajšieho komunistického režimu. Havária 4. reaktora v Černobyli spôsobila šok, vysoké straty na životoch, obrovské škody na ľudskom zdraví po celej Európe, ktoré je dodnes náročne presne kvantifikovať a pochopiteľne vyvolala i celý rad otázok. Sú jadrové elektrárne skutočne bezpečným, a preto vhodným technickým nástrojom na výrobu veľkého množstva elektrickej energie? Nie je po tejto skúsenosti lepšie uvažovať o alternatívach? A ako sa vôbec mohlo stať, že v Černobyli zlyhali všetky zložky technickej kontroly? Je naozaj vylúčené, že sa podobný scenár zopakuje s odstupom rokov napríklad u nás na Slovensku alebo inde vo svete? Ako už tušíte, táto epizóda…

„Maľovať smieme iba to, čím sme plní.“ Toto sú slová Lei Mrázovej, prvej maliarky, ktorej sa budeme venovať v rámci série Ikony výtvarného umenia na Slovensku. Lea Mrázová bola výnimočným zjavom modernej maliarskej scény. A zďaleka nielen preto, že bola ženou a do modernej maľby vnášala témy, ktoré bytostne prežívajú práve ženy. Ale aj preto, že jej vzdelanie ďaleko presahovalo maľbu - disponovala širokým humanitným vzdelaním, študovala jazyky, literatúru a filozofiu. Úvodný citát tak nehovorí len o motívoch maľby, ale jasne odzrkadľuje intelektuálnu poctivosť jednej z najväčších slovenských maliarok. Aké motívy nachádzame na maľbách Lei Mrázovej naprieč dlhým 20. storočím? Ako reflektovala druhú svetovú vojnu, nástup stalinizmu, či nádych slobody v 60. rokoch? A ako znázorňuje témy tvorivej slobody či neslobody žien, materstva či manželstva? Historička Agáta Šústová Drelová sa rozprávala s Ninou Gažovičovou, kunsthistoričkou, konateľkou a licitátorkou aukčnej spoločnosti SOGA. Spolu s Júliusom Barczim tiež…

Stotridsať kilometrov a šesť dní pochodu po stopách dvoch ľudí, ktorým sa pred 82 rokmi podarilo niečo, čo sa zdalo nemožné – utiecť z koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau. O tom, čo v tomto pekle na zemi prežili a ako sa im podarilo z neho uniknúť si môžete prečítať dve strhujúce knihy – Utiekol som z Osvienčimu od Rudolfa Vrbu a Čo Dante nevidel od Alfréda Wetzlera. Tento príbeh však môžete zažiť aj na vlastnej koži. Už od roku 2014 skupina aktívnych ľudí organizuje pochod, ktorý kopíruje únikovú trasu dvojice väzňov a dvoch spomínaných autorov. Je to spôsob, ako vzdať hold nielen týmto dvom hrdinom, ale uctiť si aj pamiatku všetkých obetí holokaustu. Dnes už ide o široko rešpektované podujatie, na ktoré sa každoročne prihlasujú desiatky účastníkov. S čím všetkým sa strednú ľudia, ktorí sa vydajú na túto cestu? A čo vlastne znamená pre nich táto skúsenosť? Jaro Valent sa rozpráva s organizátormi pochodu z občianskeho združenia Vrba-Wetzler Memorial - s Tomášom Bartoňkom a Marošom…

Aktuálne sviatočné dni sú príležitosťou vrátiť sa v čase i v priestore k miestu, kde sa zrodil aj veľkonočný príbeh. K mestu Jeruzalem. Ten bol jablkom sváru po dlhé stáročia, ale neraz aj zabudnutou perlou Blízkeho východu, ktorej význam a lesk pripomenie z času na čas opäť nový konflikt. Dodnes zostáva ikonickým, svätým miestom, ku ktorému sa s bázňou obracajú tri svetové náboženstvá – judaizmus, kresťanstvo a islam. Jeruzalem je v epicentre svetovej politiky aj dnes, keď je opäť predmetom konfliktu – tentoraz izraelsko-palestínskeho. Dôkazom večných sporov, ale aj vzájomného spolunažívania je už samotné jeruzalemské Staré mesto – rozdelené na židovskú, kresťanskú i moslimskú časť. Návštevníkovi ponúka obraz Blízkeho východu a jeho dramatickej histórie akoby v malom. Kto ho preto aspoň raz navštívil, nemôže sa zbaviť pocitu, že je to výnimočné miesto aké sa len tak nevidí. Odkedy vlastne hovoríme o meste Jeruzalem? Ako sa na jeho charaktere podpísala rímska či byzantská epocha, arabskí dobyvatelia či…

Kultúra bola zásadnou súčasťou nacistickej mocenskej stratégie, naprieč územím, ktoré sa dostalo pod vplyv tretej ríše, vrátane vojnového slovenského štátu. Prekvapivo však nacistický vplyv na kultúru na Slovensku zostal dlho na pokraji záujmu historikov. To sa dnes mení. V týchto mesiacoch prebieha výskum pod vedením historika Miloslava Szabóa, ktorý vychádza z podrobného štúdia nemeckých archívov Ministerstva zahraničných vecí a Spolkového archívu. Tento výskum onedlho vyjde aj v knižnej podobe pod názvom „Nacistická soft-power vo vzťahu k vojnovému slovenskému štátu v rokoch 1939 – 1945: Deravá hegemónia.“ Ako fungovala nacistická kultúrna diplomacia? Čo boli hlavné „prevodné páky“ v systéme kolaborácie s nacistami v kultúrnej oblasti? A možno hovoriť o rezistencii voči nemeckému tlaku? Historička Agáta Šústová Drelová sa rozprávala s historikom a germanistom Miloslavom Szabóom, z Katedry germanistiky, nederlandistiky a nordistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Vo svojom výskume sa zaoberá…

Udalosti v Perzskom zálive a Iráne pútajú v posledných týždňoch pozornosť celého sveta. Jednou z kľúčových otázok je, či režim iránskych ajatolláhov pretrvá aj napriek vojenskej kampani Izraela a Spojených štátov, alebo túto krajinu čaká zásadná politická premena. Opäť sa skloňuje meno Páhlaví, opäť sa diskutuje o podstate politickej moci ajatolláhov a spomína sa aj éra, keď bol Irán otvorenou a sekularizovanou krajinou. Rozhodli sme sa preto vrátiť k staršiemu rozhovoru, ktorý približuje práve začiatok tohto príbehu – rok 1979 a tzv. islamskú revolúciu v Iráne, ktorá na ďalších viac než 40 rokov zmenila charakter tejto krajiny, a to do takej miery, že je dnes v prostredí medzinárodnej politiky považovaná za strašiaka, ktorý vyvoláva obavy predovšetkým svojím jadrovým programom či podporou radikálnych islamistických hnutí. Čo sa teda stalo, že sa proces modernizácie a sekularizácie spoločnosti premenil v Iráne na svoj pravý opak? Bola iránska islamská revolúcia snahou o návrat k ortodoxnému výkladu islamu…

Martina Benku poznáme všetci. V slovenskej kultúre posledných dvoch storočí má Martin Benka silnú, nielen symbolickú či vizuálnu, ale aj inštitucionálnu prítomnosť. Táto prítomnosť bola a je dlhodobo budovaná štátom, naprieč meniacimi sa politickými režimami: na konci 50. rokov má Martin Benka vlastný, štátom vybudovaný ateliér, ktorý sa po jeho smrti v roku 1971 mení na Múzeum Martina Benku. Toto múzeum bolo nedávno (2023) znovuotvorené po rozsiahlej rekonštrukcii. Život a dielo Martina Benku je do istej miery mikrohistóriou slovenskej kultúry v 20. storočí. Čo všetko sa dozvedáme o dejinách slovenskej kultúry cez príbeh Martina Benku? Do akej miery je jeho pozícia v národnom panteóne výsledkom umeleckých kvalít a do akej miery dlhodobého budovania mýtu „najvýznamnejšieho slovenského maliara“? Tento podcast je tretím zo série dvanástich podcastov „Ikony výtvarného umenia na Slovensku,” v rámci ktorej vám každý mesiac prinášame príbehy diel a kontext tvorby významných maliarov a maliarok. Historička Agáta…

„Bolo veľké nedorozumenie, keď sa brojilo proti žene nespokojnej len s vareškou. Keď sa predpokladalo, že bude nevernou rodine, nebude obetavou matkou, stratí dobré mravy atď. Boli to kruté časy pre ženu vymykajúcu sa z úzkoprsého chápania poslania. Jej nespokojnosť bola podmienená vrodenou schopnosťou mať význam i za hranice rodiny.“ Tento prejav predniesla Hana Gregorová na zakladajúcom valnom zhromaždení Zväzu slovenských žien v roku 1945. Je súčasťou knihy, „Chcela som viac“ (Daniel Hupko, Jana Jablonická Zezulová a kol.) ktorá vyšla nedávno v Mestskom múzeu Bratislava pri príležitosti výstavy o Hane Gregorovej, spisovateľke, intelektuálke, feministke, organizátorke kultúrneho života, matke, patriotke, novinárke a publicistke. Tento prejav je plný typicky povojnového optimizmu. Možno ohlasuje koniec dejín - máme vyhraté, prvá fáza dejín boja za rovnosť žien je na konci. Dnes 80 rokov po tomto prejave vieme, že konce dejín sa veľmi nekonajú. Nekoná sa konečný mier, všeobecné rešpektovanie medzinárodného…

„Reportáže novinárov sú prvým náčrtom budúcich dejín.“ Tento výrok je pripisovaný reportérovi denníka The Washington Post Paulovi Grahamovi a pochádza z roku 1963. Reportáže boli a sú dôležitým zdrojom informácií obzvlášť vo vojnových zónach - v nedávnych dejinách, v 90. rokoch, prinášali reportéri informácie o osudoch civilistov v bývalej Juhoslávii, Rwande, Angole, Somálsku či v Náhornom Karabachu. Do Dejín prišla reportérka Sára Činčurová, ktorá momentálne pôsobí na Ukrajine a zaoberá sa dokumentovaním ruských vojnových zločinov vrátane mučenia a znásilňovania. So Sárou Činčurovou sme hovorili o tom, kto a ako tvorí prvý náčrt dejín ruskej útočnej vojny na Ukrajine, ktorá dnes trvá už štyri roky. Kto dokumentuje vojnové zločiny na Ukrajine? Ako sa reportéri a pozorovatelia dostávajú k civilistom v zónach aktívne prebiehajúceho boja? Ako komunikujú novinári s preživšími znásilnení a mučenia? A napokon, je nádej, že páchatelia týchto zločinov budú jedného dňa čeliť spravodlivosti? Historička Agáta Šústová…

Prvú epizódu zo série Ikony výtvarného umenia na Slovensku, venovanú Petrovi Michalovi Bohúňovi, sme začali diskusiou o tom, ako nám na Slovensku chýba priestor, inštitúcia formátu antverpského Kráľovského múzea výtvarného umenia (KMSKA) či viedenského Kunsthistorisches Museum. Dejiny týchto inštitúcií siahajú do 19. storočia a ich základom sú bohaté aristokratické a súkromné zbierky. Slovenská národná galéria vznikla až po nastolení komunistického režimu: bola založená zákonom Slovenskej národnej rady z júla 1948. Prvé výstavy nevyhnutne odzrkadľovali ideologické smerovanie nového režimu a k dejinám výtvarného umenia pristupovali selektívne. Súčasťou prvej výstavy bol aj obraz zobrazujúci robotníka v medených hámroch v Banskej Bystrici od maliara Dominika Skuteczkého. Tento obraz však zachytáva len jednu z tém širokého tvorivého záberu jedného z našich najvýznamnejších maliarov prelomu 19. a 20. storočia. V tejto epizóde Dejín sa na dielo Dominika Skuteczkého pozrieme bez selekcie a v historickom kontexte:…

„Bude inšpektorom, aby už mal aké-také znalosti o zločine. Bude puntičkár a čistotný... má rád, keď sú veci v páre a tiež veci hranaté, nie okrúhle. A mozog má ako britva – bude v ňom mať sivé bunky... Dám mu veľkolepé meno... a čo keby som tohto svojho človiečika pomenovala Herkules? Bude malý a pritom Herkules – vynikajúce meno! Priezvisko sa vymýšľalo ťažšie. Sama neviem, prečo som ho pomenovala Poirot.“ Takto Agatha Christie opísala vo svojom životopise zrod azda najznámejšieho detektíva na svete, ak teda nepočítame Sherlocka Holmesa. Sama vraj neskôr ľutovala, že si za svoju literárnu postavu nezvolila niekoho iného, mladšieho, s kým by mohla starnúť. Ako sa to však v dejinách literatúry deje často, a v detektívnom žánri azda ešte viac, fiktívna postava akoby prerástla svojho autora a žije ďalej vlastným životom. Nás však dnes bude zaujímať práve život autorky, ktorú bez preháňania môžeme nazvať kráľovnou detektívok. Pritom spočiatku len máločo naznačovalo, že by sa Agatha Christie mohla stať úspešnou…

Nedávna smrť dvoch amerických občanov rukami agentov ICE v Spojených štátoch amerických bola možno najhorším v sérii nepríjemných prekvapení, ktoré prináša druhé funkčné obdobie prezidenta Donalda J. Trumpa. V globálnom kontexte vzostupu autokratických lídrov možno Donald Trump neprekvapuje. To, čo neprestáva prekvapovať je rýchlosť, radikálnosť a rozsah zmien, akou sa tieto veci dejú v jednej z najstarších demokracií – v krajine, ktorá bola pre mnohých z nás dlho vzorom demokratického štýlu vládnutia a demokratickej kultúry. V tomto podcaste sa pozrieme na dejiny Spojených štátov komplexnejšie a bez idealizovania: Akým výzvam čelila demokracia v Spojených štátoch naprieč dejinami? Bola imúnna vzostupu autokratických tendencií? Je nástup trumpizmu naozaj natoľko prekvapujúci? Do akej miery je Trumpov štýl vládnutia, jeho izolacionizmus a expanzionizmus výnimočný v amerických dejinách? Historička Agáta Šústová Drelová sa rozprávala s politológom Doc. Erik Lášticom, PhD. z Katedry politológie na Univerzite…

Bola ženou na pomedzí dvoch svetov – starého, pomaly odchádzajúceho rímskeho sveta, a nového, často veľmi násilného a nejasného sveta barbarov, ktorí sa čoraz úpornejšie hlásil o slovo. Galla Placidia je postavou, ktorá možno na prvý pohľad zaniká popri menoslove rímskych cisárov záverečného dejstva dejín impéria na západe, no jej dramatický životný príbeh nám o vratkej a neistej povahe moci toho povie oveľa viac. Bola dcérou Theodosia I., posledného rímskeho cisára, ktorý vládol celej Rímskej ríši na východe i na západe. Prežila vyplienenie Ríma Vizigótmi v roku 410, čo bola do tých čias nepredstaviteľná udalosť, a stala sa zajatkyňou, ale nakoniec i manželkou vizigótskeho kráľa Athaulfa. Spoznala zblízka svet ľudí všeobecne považovaných za nepriateľov a barbarov. Po manželovej násilnej smrti sa vrátila späť do rímskeho sveta. Stala sa opäť manželkou, tentoraz rímskeho vojenského veliteľa Constantia a matkou budúceho cisára Valentiniana III. Neskôr sa opäť v postavení vdovy a regentky stala faktickou…

"Bohúň by mohol pre naše dejiny znamenať omnoho viac, a to predovšetkým vďaka jeho neúnavnej snahe o budovanie hodnôt a integrovanie Slovákov a Sloveniek do širšieho kultúrneho spoločenstva. Ak sa aj štúrovské hnutie z času na čas, nie veľmi presvedčivo, vymedzilo voči dianiu „na Západe“, forma ich komunikácie, trvanie na vzdelanosti, nároky kladené na reprezentáciu a otvorenosť kritike do vlastných radov presahovali snívanie o slovanskej vzájomnosti a vypovedali skôr o hlbokom porozumení svetu budovaného Habsburgovcami." Toto sú slová kunsthistorika Júliusa Barzciho o tvorbe najvýznamnejšieho slovenského maliara 19. storočia Petra Michala Bohúňa. Ako súvisí umenie s dejinami? Prečo má zmysel pozerať sa na dejiny práve cez maľbu a vizuálne umenie? Čo Bohúňove portréty vypovedajú o ľuďoch druhej polovice 19. storočia? Ako sa v Bohúňovej tvorbe odrážajú hlavné prúdy súdobého európskeho umenia? Ako Bohúňa ovplyvnili revolučné roky 1848–1849 a ako sa do jeho tvorby premieta slovenské národné obrodenie?…

„Vnimanie! Vnimanie!“ Takto sa obyvatelia mesta Pripjať 27. apríla 1986 dozvedali z megafónov a sirén - po prvý raz oficiálne a takmer po dvoch dlhých dňoch – o katastrofe, ktorá sa odohrala v neďalekej jadrovej elektrárni Černobyľ. Z tejto, dnes už legendárnej, seriálovej scény automaticky prechádza mráz po chrbte. Situácia, keď sami cítite, že sa deje niečo veľmi zlé, ale všetci kompetentní zaryto mlčia, je presne tým obrazom, v ktorom sme žili aj my – občania komunistického Československa. Mnohí si dodnes na to pamätajú – na informačné embargo, na to ako sa zvesti o približujúcej sa hrozbe šírili len zlovestnou šepkandou i na prvomájové sprievody, do ktorých sa pod holým nebom – zamorovaného z východu rádioaktívnym mrakom - museli zapojiť všetci. Oslavoval sa komunistický sviatok práce a vo vzduchu nad hlavami viselo nebezpečenstvo, o rozsahu ktorého ľudia netušili. V tomto roku si budeme aj v našom mesačníku Historická revue pripomínať 40. výročie černobyľskej jadrovej katastrofy. Tá sa neodohrávala len…

Máme za sebou už štvrté Vianoce, ktoré obyvatelia Ukrajiny prežili v atmosfére agresívnych útokov ruskej armády. Tieto útoky, ako sme si už, žiaľ, možno stihli zvyknúť, systematicky mieria na civilné ciele. O mesiac nás čaká štvrté výročie začiatku ruskej invázie na Ukrajinu: 24. februára 2022 v skorých ranných hodinách prekročila ruská armáda ukrajinské hranice a začala najrozsiahlejšiu vojenskú agresiu proti suverénnemu štátu od konca druhej svetovej vojny. V tom istom čase sa Slovensko stalo prechodným či stálym útočiskom pre takmer 300-tisíc ľudí, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy. Celkovo ich od začiatku ruskej agresie Ukrajinu opustilo viac ako šesť miliónov. Toto sú čísla - čísla, ktoré neraz rozpúšťajú ľudské osudy, v hoci hrozivej, ale zároveň neosobnej štatistike. Prinášame vám reprízu podcastu v ktorom sa pokúsime dať priestor príbehom ľudí z Ukrajiny, ktorí prišli na Slovensko. Historička Agáta Šústová Drelová sa rozprávala s dokumentárnou fotografkou Janou Rajcovou, ktorá sa rozhodla…

Na začiatku roka bilancujeme v našom podcaste Dejiny ten minulý, a preto by sme vám chceli ponúknuť to najlepšie z našej kuchyne. A keďže je dobré vykročiť v novom roku tou správnou nohou a s úspechom, nie je nič lepšie ako tento prvý krok urobiť s patričnou razanciou a gráciou – s neohrozeným protitureckým bojovníkom a barokovou superstar princom Eugenom Savojským. – Ak máte pre nás spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠jaroslav.valent@petitpress.sk⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠ – Všetky podcasty denníka SME nájdete na ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠sme.sk/podcasty⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠ See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Nemožno sa ubrániť túžbe, ktorú vám v očiach vyčarujú bublinky perliace sa v pohári a štekliace chute na podnebí. Je to totiž ušľachtilé, tekuté zlato s čarovnou žiarou...“ takýto opis sa v roku 1907 objavil v dobovej tlači, aby priblížil výsledok už vtedy dlhovekej a solídnej tradície, tradície výroby šumivého vína v Bratislave - známeho pod značkou Hubert. Jeho originalitu ocenil aj sám cisár František Jozef, keď po ochutnaní vraj zvolal „Dieser Champagner ist vorzüglich!“, teda „Toto šampanské je vynikajúce“. A práve tento šumivý unikát oslavuje svoje dve storočia. Jeho história sa začala písať v roku 1825, keď sa dvojica dvoch bratislavských mešťanov Johann Fischer a dr. Michal Schönbauer odvážne pustili do výroby šumivých vín, prvej v Európe mimo vlastného Francúzska, ktoré je považované za kolísku šampanského. Dnešným slovníkom by sme ich priekopnícky podnik nazvali úspešným startupovým príbehom, veď napokon už v 30. rokoch sa ich vína pod označením Fischer-Schönbauer ocitali na stoloch najváženejších…

Ich zákonom je čestnosť, vernosť, užitočnosť, pomoc druhým, priateľskosť, zdvorilosť, ochrana prírody a cenných ľudských výtvorov, veselosť, hospodárnosť a čistota. Prvý skautský oddiel na území Slovenska vznikol v roku 1913 v Rožňave. Skauti prežili nacistické aj komunistické prenasledovanie. Dnes sú jednou z najstabilnejších organizácii občianskej spoločnosti a tešia sa rastúcej popularite. Aký je skautský recept na boj proti totalitám? Prečo bol skauting jedným z prvých cieľov nacistických a komunistických represií? Ako skauti obnovili svoju činnosť po páde komunizmu? A napokon, čo pre skautov konkrétne znamená poučiť sa z dejín? Historička Agáta Šústová Drelová sa rozprávala s dlhoročnými skautmi: Petrom Janotom, nositeľom najvyššieho skautského vyznamenania Radu strieborného vlka, a zakladateľom Historickej komisie slovenského skautingu, a Evou Novotnou, riaditeľkou Ústredia slovenského skautingu. – Ak máte pre nás spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na…

Písal sa 18. jún 1945 a na železničnej stanici v Přerove sa stretli dva vlaky. V jednom cestovali vojaci z 1. československého armádneho zboru, ktorí sa vracali na Slovensko z vojenskej prehliadky na Staromestskom námestí v Prahe. V druhom cestovali karpatskí Nemci, ktorí sa vracali späť do rodných obci na Slovensko zo severozápadných Čiech, kam boli ešte v predchádzajúcom roku evakuovaní pred blížiacim sa frontom. Len čo veliaci dôstojníci začuli z vedľajšieho vlaku nemčinu, začali karpatských Nemcov legitimovať, vyvliekať z vagónov a hnať ich za mesto na návršie, ktoré miestni nazývajú Švédske šance. Tam sa následne v noci na 19. júna odohral masaker 265 ľudí. Mená všetkých členov 20-členného vraždiaceho komanda dodnes nepoznáme, s istotou vieme pomenovať len hlavných strojcov přerovského masakru, všetci vyviazli len s miernym, či vzhľadom na rozsah tohto zločinu s prakticky zanedbateľným trestom. Přerovský masaker však nebol ojedinelý prípad, podobných zločinov sa pri divokom vysídľovaní Nemcov po druhej…

„Predstavte si svet bez inštitúcii. Je to svet, kde akoby sa rozplynuli hranice medzi krajinami a zostáva iba jedna nekonečná zem, ktorou križujú ľudia a hľadajú komunity, čo už neexistujú.“ Takto začína britský historik Keith Lowe svoje rozprávanie o Európe krátko po druhej svetovej vojne vo svojej už kultovej knihe Krutý kontinent. Na prvý pohľad sa môže zdať, že je to obraz, ktorý sa týka predovšetkým rozsiahlych oblastí zbombardovaného Nemecka. No v rozličnej miere opisuje každú krajinu a každé mesto, i u nás na Slovensku. Príkladom sú Nové Zámky, ktoré sa stali na konci vojny jedným z našich miest s najväčšou mierou deštrukcie. Deštrukcia sa však rovnako dotkla aj dovtedajších politických systémov a sociálnych vzťahov. Aj naša krajina si musela prejsť procesom okupácie, oslobodzovania a povojnovej obnovy. Ako tento proces vyzeral a je možné rok 1945 vnímať v istom zmysle ako bod nula, keď sa muselo začínať od začiatku? Na verejnej diskusii v rámci konferencie s názvom Na rozvalinách vojny, ktorú…

V týchto dňoch môžete na pultoch slovenských kníhkupectiev nájsť Ľudácky mozog: tak presne znie titul novej knihy historičky Michaely Lenčéšovej o hlavnom ľudáckom ideológovi Štefanovi Polakovičovi. Ako si môžeme prečítať v úvode, Polakovič bol „predstaviteľ jedného z dôležitých prúdov slovenského politického myslenia – slovenského politického katolicizmu – a to v jeho najtemnejšom a najkontroverznejšom období, počas druhej svetovej vojny.“ Prečo má dnes zmysel skúmať ľudácke myslenie? Do akej miery sa ľudáci inšpirovali fašizmom a nacizmom? A do akej miery boli, ako o sebe radi tvrdili, nikým a ničím neovplyvnení? A napokon sú ľudáci a ich myslenie súčasťou moderných dejín Slovenska? Historička Agáta Šústová Drelová sa rozprávala s Michaelou Lenčéšovou z Ústavu pre dejiny súčasnosti na Českej akadémii vied, historičkou a autorkou prelomovej monografie Ľudácky mozog, Štefan Polakovič a slovenský politický katolicizmus, ktorá vychádza vo vydavateľstve Paradigma. Michaela Lenčéšová sa vo svojom výskume…

Na udalosti Nežnej revolúcie sa zvykneme pozerať z pohľadu ich aktérov alebo protestných davov, ktoré napĺňali v novembrových a decembrových dňoch roku 1989 naše ulice a námestia. Koniec viac než 40-ročnej éry komunistického režimu bol však nielen príležitosťou k slobodnej budúcnosti, ale aj morálnym zadosťučinením pre tých, ktorí trpeli najviac – pre politických väzňov, ktorým komunisti vzali mladosť, zdravie, osobné vzťahy a vystavili ich utrpeniu. Ako práve títo ľudia prežívali svoj november '89? A dočkali sa aj právnej, finančnej či jednoducho ľudskej satisfakcie? S publicistkou Soňou Gyarfašovou a historikom Ľubomírom Morbacherom sa porozprávame práve o tých, ktorí na svojich pleciach niesli najväčšiu váhu totalitnej beštiality. – Ak máte pre nás spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠jaroslav.valent@petitpress.sk⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠ – Všetky podcasty denníka SME nájdete na…

„Mali na výber zdanlivo pokojný život alebo boj za lepší svet. Rozhodli sa pre to druhé. Pre slobodu boli ochotné veľa riskovať a obetovať. Tvorili výraznú časť disentu. Bez nich by k historickým zmenám v roku 1989 nedošlo. Či už žili v Poľsku, alebo v Československu, spájal ich odpor proti komunistickej moci a viera v silu spoločenstva, ktorého podstatou je spoluzodpovednosť a solidarita.“ Toto sú úvodné slová výstavy o ženách v disente, autenticky stredoeurópskej výstavy, ktorú si budete môcť pozrieť od 14. novembra v Poľskom Inštitúte v Bratislave pod názvom Každodenná odvaha: Češky, Poľky a Slovenky v protikomunistickej opozícii v rokoch 1968 – 1989. A práve o tejto výstave a o témach, ktoré prináša, je najnovší diel Dejín. Prečo má dnes zmysel hovoriť o ženách, ktoré sa vzopreli štátnemu útlaku a spoločenským očakávaniam? V čom sa líšili príbehy Poliek, Sloveniek či Češiek? A v čom boli podobné? Čo tieto ženy riskovali? A ako za svoju odvahu zaplatili? Historička Agáta Šústová Drelová sa rozprávala so…

Sexualita je výborným príkladom interakcie prírodnej a kultúrnej evolúcie. Svoje záujmy si jej prostredníctvom presadzovali a presadzujú rôzne náboženstvá, cirkvi, ale i politické sily. Objektom vedeckého výskumu sa sexualita stala v polovici 19. storočia, 20. storočie prinieslo sexuálnu revolúciu a naše 21. storočie zasa sociálne siete, rapídne sa meniacu intimitu a zoznamovacie aplikácie, ktoré akoby menili všetko, čo sme doteraz poznali. S Učenou spoločnosťou Slovenska sme sa preto rozhodli diskutovať aj o tejto téme. Jaro Valent sa na verejnom podujatí rozprával s historičkou Tünde Lengyelovou z Historického ústavu SAV, v. v. i., so psychológom Gabrielom Bianchim z Ústavu pre výskum sociálnej komunikácie SAV, v. v. i., a so zoológom Pavlom Prokopom z Ústavu zoológie SAV, v. v. i., a Prírodovedeckej fakulty UK. – Ak máte pre nás spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na ⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠jaroslav.valent@petitpress.sk⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠⁠ – Všetky podcasty…